Výstižný termín na skutočnosť, že niekto niečo napíše a už sa mu to nepodarí vydať. Nevymyslel som ho ja, ale stretol som sa s ním na stránke serióznej inštitúcie, ktorá sa zaoberá knihami. Tými vydanými, čo majú ISBN a čiarový kód. A pri jednom autorovi a pri jednom jeho titule bola namiesto názvu vydavateľstva táto informácia – Bezvydanie. Znie to úsmevne, ale koľko našich diel vyšlo v tomto vydavateľstve. A koľko autorov nenašlo iné vydavateľstvo iba toto jediné, ktoré je ochotné vždy všetko vydať. Vydavateľstvo Bezvydanie. Hodža, Záborský a niekoľkí ďalší šťastlivci našli skutočného vydavateľa, hoci až po rokoch, desaťročiach, storočiach. A tí ostatní, tí menej šťastní, nenašli svojho vydavateľa dodnes. To sú tí praví bezdomovci v literatúre. Bezvydavci. Bezmocní bezautori.

Takto by mohla vyzerať spokojnosť.  Alebo niečo, čo by sme mohli nazvať uspokojenosť. Alebo šťastie – ak to nie je silné slovo. Zavolali ma na pôdu univerzity, kde som pred rokmi študoval. Po programe, kde som s kolegami čítal zo svojej tvorby, bolo pohostenie – káva, vínko, poznáme to. Ocitol som sa pri stole s mojím bývalým pánom profesorom. Za mojich čias bol odborným asistentom, potom sa stal docentom, ale pre mňa je už dávno profesorom. Niektoré hodnosti sú výrazom našej úcty k nositeľovi, nie reálneho stavu. Rozprávali sme sa, spomínali sme, zaspievali sme si. A ja som pocítil šťastie. Pretože tam boli mladí ľudia, ktorí boli mojimi študentami a boli tam aj moji profesori. A povedal som si – takto by mohlo vyzerať šťastie. Že je človek spolu s tými, ktorých formoval, a tými, ktorí formovali jeho. Spolu so svojimi žiakmi i učiteľmi.

Jedna kniha, ktorá ma fascinovala v detstve, sa volala Keď bol Paľko sám na svete a bola to fikcia o tom, ako sa malý chlapec ocitol na svete bez ostatných ľudí. Najprv bol, pochopiteľne, nadšený, neskôr mu, pochopiteľne, začali chýbať ľudia a ich služby. Jeden okamih, ktorý sa mi hlboko vryl do mojej emocionálnej pamäti, bol podobný: kráčam po rozhorúčenej Prievidzi, a ulice sú celkom prázdne. Nie je ani nad ránom, ani iná časť dňa, keď ľudia spia – jednoducho, všetci sú niekde inde. A do tretice včerajšok. Bol som v Bratislave na pravé poludnie, v samom centre meste, kde to voľakedy vrelo vrelo. A teraz? Semafory vypnuté, pretože iba semtam prejde električka, áut minimálne. Prechod na križovatke pred bývalým Tescom a ešte bývalejším Priorom taký opustený, že by sa tam mohla usadiť materská škôlka… Život a ruch sa presťahoval inde. A ja som mal pocit déja vú, cítil som sa ako Danko sám na svete.

Po sídlisku, po žltej spálenej tráve, ako keby ktosi nastrihal suchú špongiu, sa promenádujú paničky a štekajú na svojich psov. Nedávajú im rozkazy, pretože zvery ich neposlúchajú, hádajú sa s nimi. Ešte raz – a ideme domov. Koľkokrát som ti povedala, že to nebudeš robiť. Ty si ma nepočul? No počkaj, doma uvidíš! Takto smiešne s nimi polemizujú, a zrazu si uvedomíš, že presne takto sa za múrmi týchto panelákov rozprávajú aj so svojimi manželmi.

“Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘  Lk 12, 13-21

Toto je veta z podobenstva, ktoré rozprával Kristus svojim poslucháčom – o boháčovi, ktorý mal takú veľkú úrodu, že sa nezmestila na dovtedajších sýpok. Nuž, vo svojej sebaistote dospel k ambicióznemu plánu, že zvalí staré sýpky a na nich mieste dá postaviť nové, väčšie, ktoré pojmú väčšie množstvo obilia. Nevieme, či tento svoj úmysel uskutočnil, pretože Boh ho napomenul: “Blázon!” Ak nebol naozajstným šialencom, ak mu pýcha a sebadôvera nezatemnili zrak i sluch, musel počúvnuť slová svojho Pána a uskromniť sa s dovtedajším stavom. Ale na ňom nezáleží. Záleží na nás. Ako často si pri najmenšom zdvihnutí životnej úrovne, pri sebamenšom náznaku úspechu či rozbiehajúcej sa kariéry hovoríme, že zrúcame staré sýpky a postavíme nové. Teda že odvrhneme starý život, staré zvyky,  staré auto, starú manželku, starých priateľov a zaobstaráme si všetko nové. A Boh nás nazývame bláznami a má pravdu. Pretože “ešte tejto noci” požiada od nás náš život. Možno to nebude dnes, v noci zo 4. na 5. august 2013, ale určite to nejakého 3. alebo iný deň alebo nejakého augusta či iný mesiac bude. A nech to aj bude roku 2050, nepríde to tak rýchlo, aby sme sa už dnes nemali na to chystať? Aby sme sa nemali triasť, ako obstojíme pred Sudcom, ktorý všetko previdí, všetko prehliadne, všetko odhalí? Nuž búrajme staré sýpky a na ich miesta stavajme nové, vyššie, väčšie, s mohutnejšími stenami. Tak ako to robíme zakaždým, my, blázni.

Počul som dosť hlúpu anekdotu: Novinárka sa pýta nejakej celebriťky: A keby ste si mali vybrať medzi svetovým mierom a luxusným automobilom, aká značka auta by to bola? Tento vtip je hlúpy preto, lebo automaticky predpokladá, že každý človek dá prednosť osobnému prospechu pred obecným blahom, ba že tento egoizmus pokladá za správny a normálny a altruizmus zosmiešňuje. Som zvedavý, čo by novinárska rituľka povedala, keby jej respondent odpovedal, že by chcel svetový mier. Pretože keby zavládol svetový mier, tak by sa každý, vrátane tých dvoch, mal lepšie, a mal by teda aj auto príslušnej kvality. Táto anekdota nás však zároveň upozorňuje, že je v našej prirodzenosti dať prednosť konkrétnosti (hoci tu zameranej na svoj obzor) ako abstraktnej rozplývavosti. Je možno naozaj produktívnejšie zamerať sa na niečo, čo je v našich silách, ako na chiméru, ktorá presahuje naše možnosti. Tá anekdota je blbá, ale ešte väčšia blbosť je analyzovať racionálnym spôsobom anekdoty, tie metafory ľudského konania.

Tak by sa dal preložiť termín “oral history”, ústna história, história prostredníctvom rozprávania, jednoducho história historiek. Už sa to robí v politike, vo veľkých dejinách, a už to dorazilo zo sveta až do našej krajinky. A ja som dostal vnuknutie urobiť Orálnu históriu slovenskej literatúry. Dnes sme začali s Danielkou Kapitáňovou. Vydržali sme dve hodiny – ja počúvať a ona hovoriť na kameru. Ktovie, koľko hodín sa to bude prepisovať do textovej podoby, pretože to chceme okrem zvidealizovania aj publikovať knižne. Veľa vecí som sa dozvedel, napríklad  to, že v detektívke hodnej svojho mena, nikdy nie je vrah manuálne pracujúci alebo človek z nižšej spoločnosti. Ak je to masovrah alebo vyšinutý šialenec, prosím, ale inak je detektívka dôsledne triedne konzekventne konzervatívna. Zločin je vyhradený strednej a vyššej triede. V ideálnom prípade bude v našom projekte do 300 účastníkov. Už sa mi kolegovia hlásia a prisľubujú účasť. Zasa som si vymyslel! Zasa som si na seba ušil bič. Ale výsledok bude hádam užitočný aj pre ďalšie generácie. To budú dejiny literatúry! Také nenájdeme ani v učebniciach ani v akadémii vied.

Milujem horúčavy.  Som šťastný, keď slnko páli ako guľometčík v sovietskom bojovom filme. Keď slnko pripomína rozpálený žeravý gong, na ktorý sa ani nedá udrieť, pretože každá palička by vzápätí vzbĺkla v plameňoch. Keď som sa v mrazivej noci nad ránom v plzenských uliciach triasol od mrazu a keď sa mi na lícach spravili omrzliny, zakázal som si nadávať na horúčavy. Hovorím, že ideálna teplota pre mňa je 35 stupňov a ideálne miesto – nijaké more, ani hory, ani aklimatizácia v klimatizovanom hoteli, ale moja paneláková pracovňa. Takže teraz prežívam ideálnu dovolenku – s množstvom práce na krku, ale šťastný, šťastný, šťastný.

Takýto obrázok: sedím v aute a premiestňujem sa po nábreží od PKO smerom k univerzite. V ľavom pruhu si všimnem auto zaujímavej, nevšednej farby. Je to zelená, ale taká, akú som na autách ešte hádam ani nevidel. Keď sme boli deti, volali sme túto farbu “ťahavá.” Bola to taká dúhovo zelená, psychedelicky zelená, smaragdovo zelená. Takto nejako som si predstavoval farbu krajiny OZ, kde bolo Smaragdové mesto. Takže som si ihneď všimol oné auto, ktoré bolo značky Škoda. Škoda zelenej ťahavej farby. A teraz pozor! V pravom pruhu išlo ďalšie auto, rovnako Škoda, rovnako zelenej ťahavej farby. Som si istý, že v Bratislave boli iba dve takéto takmer identické automobily a v jednom okamihu sa obidva ocitli vedľa seba v ľavom a pravom pruhu výpadovky na nábreží. Najprv som si myslel, že sú to nejaké automobilové blížence, napríklad dve vozidlá jednej firmy kupované pri jednej príležitosti, ale nič tomu nenasvedčovalo. Obaja vodiči sa k sebe nehlásili: predsa poznáte, keď idú popri sebe dvaja spríbuznení vodiči. Ale vtom som zaregistroval jemný úsmev na perách vodičky jednej zelenej škodovky. Usmievala sa, pretože videla príbuznú vedľa seba.  Niečo hovorila svojmu spolujazdcovi a stavím sa, že to bolo asi toto: Aha, rovnaká farba ako máme my. A aj rovnaká značka auta! Nech si kto chce hovorí čo chce o inakosti a dôležitosti toho, aby sme boli každý iný, viem svoje: svet je postavený na rovnakosti.

Vreckové suchoty je niečo celkom iné, ale mohol by som nazvať takto aj stav, ktorý som vypozoroval pred časom. Z našich životov zmizli vreckovky. Áno, tie klasické, štvorcové, pánske hodvábne vreckovky, ktoré boli vďačným vianočným darčekom ako rovnako vďačným predmetom posmeškovania o vianočných darčekoch. Ponožky a vreckovky, veď viete… Lenže to už neplatí. Aspoň čo sa týka vreckoviek. Vreckovky, ktorých bolo všade nadostač, ba nadbytoč, zrazu vymizli. Teda tie látkové, papierové nosné servítky – poriadne drahé – zatiaľ prosperujú. Viem si predstaviť, že nejaká somárska hlava urobila výskum, ktorý hovorí niečo o nehygiene nosiť vo vrecku vreckovku. A zrazu niet vreckoviek. Pozeral som všade, aj v drogériách, aj v galantériách, aj v kravatách a košeliach. Motýliky majú, ale vreckovky nie. Viete, o čom hovorím – nespisovne kapesníky, ešte nespisovnejšie šnuptychle. Niet ich. Mne posledné zmizli zo skrine, a už sa viac nenašli. A takto je to s mnohým v našich životoch – s radosťou, nádejou, žičlivosťou. Aj by som si poplakal, ale čím si utriem vyronenú slzu?