Detstvo som strávil na paradajkách. Dodnes mám v ústach chuť tých chvíľ. Každé ráno sme mali rovnaké raňajky: slaný rožok, zvaný slanička, s maslom a na tanieri pokrájané 2-3 paradajky. Nikdy sa mi to neprejedlo. Boli to paradajky z obchodu, ktorý sa volal zelovoc a keď dozrela úroda, tak z našej prímestskej záhradky. Začalo sa to niekedy koncom júna, trvalo to celé prázdniny a skončilo to koncom septembra. A potom nič. Paradajky zmizli. Nebolo ich. Tie paradajky mali jednu vlastnosť – voňali a boli sladké. A potom prišlo všeličo nové, zelovoce zanikli, objavili sa hypermarkety a s nimi možnosť mať celý rok ovocie a zeleninu, o ktorej sa nám za sácalizmu ani nesnívalo. Paradajky si kupujeme aj v zime. Chutia ako plasty. Mám pocit, akoby som si nakrájal klaunovský nos z umelej hmoty. Iba farba je paradajková, nič iné. Nemusím mať paradajky celý rok, stačí tri-štyri mesiace v lete. Ale chcem, aby boli sladké.

Nemám drzosť chcieť byť spasiteľom, nezachraňujem ľudské duše, ale už som odhovoril niekoľkých samovrahov od spáchania samovraždy a niekoľkých strelcov, ktorí chceli postrieľať dav ľudí, som presvedčil, aby to nerobili. Jednému strelcovi som ponúkol svoj život za život ostatných: keď už potrebuje vystrieľať zo seba zlosť a hnev na celý svet, nech sa vyvŕši na mne. Mladého chlapca, ktorý chcel zahodiť svoj život, som tak dlho držal v bratskom objatí, až pocítil, že predsa len niekomu na ňom záleží. Nepoznal som ho, videl som ho prvý raz, a predsa som k nemu cítil ľudskú spriaznenosť. Tak intenzívne som ho objímal, až ma ráno po prebudení bolel celý hrudník, akoby ma zvierala úzka obruč. Možno to boli následky predošlého dlhého šoférovania a možno príznaky blížiaceho sa infarktu, ale pre mňa to bolo znamenie, že láska bolí. Bolí milovať ľudí, bolí úsilie byť ich blížnym, dávať za nich život, hoci iba vo sne. Neviem vykladať sny a pamätám si na varovné biblické slová o trúfalosti veštiť a vykladať sny, a tak sa vôbec netrápim nad tým, čo to znamená: že už po niekoľko nocí zachraňujem ľudské životy.

Útek leta a tepla a slnečných dní pociťujem ako zradu: zbabelo ušlo zadnými bránkami v poli a nechalo nás tu napospas pľušti a melanchólii. V týchto dňoch sa ľahko človeka zmocní pocit, že všetko je márnosť. Rozhodne sa proti tomu bojovať tým, že napíše pár riadkov na svoj blog, ale dobre vie, že aj to je márnosť. Niežeby si to prečítal nedostatočný počet čitateľov. Niekomu je nedostatočný počet aj stotisícová armáda, a pre niekoho je dôležitý aj ten jeden, jediný, jedinečný človek. Obeť pocitu márnosti sa rozhodne čeliť tejto viróze smútku ponorením sa do múdrych kníh, a ajhľa, v tej najpravdivejšej nachádza tieto riadky: “Márnosť, len márnosť – hovorí Kazateľ.  Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť. Oko sa nenasycuje videním,  ucho sa nenapĺňa počúvaním.Čo bolo, je to, čo aj zasa bude.  A čo sa už stalo, to sa opäť stane.  Nič nie je nové pod slnkom.Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, -  ale to všetko je márnosť a honba za vetrom! Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.” Sú to smutné slová, o to smutnejšie, že sú také krásne. A najsmutnejšie je, že im nepomôže ich múdrosť a krása, aby napokon nevyšli navnivoč a aby neboli zápisom vlastnej skazy. A kým starozákonný Kazateľ hovorí týmito vznešenými obrazmi, slovenská tvorivosť, ktorá je vždy trochu barania a neokrôchaná, to vyjadrí lapidárnejšie: márnosť šedivá. A kým po Kazateľových slovách si môžete ísť rovno zaviazať na krk kravatu samovrahov, írečitosť našej šedivej márnosti vás rozosmeje. A človek nadýchaný smogom skepsy a jedovatej hmly šerých dní zbadá, že Kazateľ hovorí o márnosti, ale svojimi slovami premáha a popiera ničotu. Veď keby na ničom nezáležalo, nedal by si ani tú námahu vybrúsiť filigránsku slovnú štylizáciu, urobiť zo svojho chmúrneho pocitu slovné veľdielo, ktoré pretrvalo – napodiv a navzdory, toľké tisícročia. Všetko je honba za vetrom, ale dlaň načahujúca sa za prázdnotou vzduchu skamenela v nesmrteľnom geste, zatiaľ čo vietor zanikol vo vlastnom vírení. Krivé sa naozaj nedá urobiť rovným, ale nemožno spočítať nielen to, čoho niet, ale aj toho, čoho je nadbytok, ako nás učí matematika hviezdnej oblohy. S týmto poznaním a nádejom zápasíme po tieto dni s pocitom márnosti a možno ani netušíme, že v tomto zápase sa dá vyhrať iba tak, že prijmeme svoju porážku. A že to nebudeme pokladať za márnu skúsenosť.

Vzrušujú ma veci, deje a javy na pomedzí. Hraničné udalosti. Keď sa noc pomaly mení na ráno, keď prichádza čas, ktorý niektoré národy nazvali hodinou medzi psom a vlkom. Ale je aj okamih medzi rukou a nožom, odtieň medzi slnečnou a mesačnou, chvíľa medzi bdením a usnutím, cit medzi hnevom a odpustením. Môj kamarát Štefan Moravčík mi raz napísal na kartičku, že je taký “jesenný máj.” A teraz sa z leta stáva jeseň. Česi to nazvali krajšie – podzim. Ešte nie zima, ešte len niečo pod zimou. Kamil Peteraj má básničku s názvom Predzimie. Ale ešte nie sme tak ďaleko. Ešte sme len na konci leta, ktoré pomaly vyhasína ako zemiak vytiahnutý z pahreby, ktoré sa pomaly zatvára ako slnečnica na konci dňa. Je to záletie alebo podjeseň? Poletie alebo predjeseň? Na tom nezáleží. Veci na pomedzí majú tú vlastnosť, že sa nedajú uchopiť, presne definovať, vykontúrovať. Sú v hmle a opare neurčitosti. A to je príležitosť pre toho, kto rád sníva, domýšľa si, píše básne. Burčiakové dni ešte nie sú dni – vína, jemná ranná ostrosť ešte nie je námraza. Všetko je to iba “akosi”, “niečo”, neurčitok.

“On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. ” Lk 13, 22-30

Keď sa učeníci pýtali Ježiša, či je málo tých, ktorí budú spasení, Ježiš im odpovedal túto vetu. “Usilujte sa vojsť tesnou bránou.” Kristus, ten prinášajúci pokoj a nádej, vzbudzujúci dôveru, nechlácholí, nedáva falošné istoty, isteže, každý bude spasený, veď som dobrák, nie? Nie. Kristus hovorí prísne, zdanlivo tvrdo: k spaseniu nevedie diaľnica ani brána ako na socialistickom závode, ktorou sa valia húfy pracujúcich na šichtu trvajúcu tentoraz večnosť. Úzka brána. Možno tam pôjdeme po dvoch-troch, možno po jednom, a možno sa ešte aj budeme musieť obrátiť a pritisnúť k múru, aby sme vôbec prešli. Dlho ma táto veta znepokojovala, zneisťovala, ba vzbudzovala vo mne hrôzu a strach. Tak kto má istotu, že bude spasený a unikne večnému zatrateniu? Už ani tvoji ľudia, nie, Učiteľ? Ale dnes som sa prvý raz u(s)pokojil. Či nechodím celý život radšej tam, kde je úzko, tesno, kde nie sú široké schodištia a dokorán roztvorené brány? Úzka brána znamená aj blízkosť – blízkosť dotyku, vzťahu, poznania, a teda aj dôvernosti a dôvery. Keď bude Kristus stáť v úzkej bráne, spozná ma. Uvidí všetku moju hlúposť, tuposť, ťarbavosť, malo- i márnomyseľnosť, zlobu a moje naničhodníctvo. Uvidí ma nahého, zblízka, z takého blízka, že už bližšie sa ani nebude dať pristúpiť. Uvidí, aký som bol – slabý, krehký, vzdorovitý, papuľnatý, búriaci sa, reptajúci, urážajúci, neverný, nemravný, ješitný, samoľúby, sebecký… Ale možno uvidí, že som chcel byť lepší, že som po každom páde prosil so slzami v očiach o odpustenie, že som sa po každom buchnutí dvermi vracal s pokorou márnotratného syna, že som nikdy neodvrhol Otca a vždy som dúfal v jeho milosrdenstvo. Uvidí vo mne zlé i dobré, a to sa dá iba v tesnom kontakte, pri prechode tesnou bránou. Áno, Pane, nechcem kráčať za Tebou vydláždenými námestiami a mramorovými schodišťami. V prachu, po kameňoch, cez tŕnie, uzulinkou cestičkou vedúcou k úzkej bráne. Budeš v nej stáť a mne sa bude zdať, že tam už nie je miesto pre druhého. Budem si myslieť, že neprejdem, ale Ty iba chceš, aby som sa pritisol čo najviac k Tebe. A vtedy, v tom priestore iba pre dvoch, pre mňa a pre Teba – dúfam, verím, nádejam sa –  prejdem na tú druhú stranu, kde už nebude nijaká bolesť, nijaká zášť, nijaké sebectvo, len večnosť Božej lásky.

Prilietajú dcéry – z Londýna, Edinburghu, Portugalska, Ameriky… A na letiskách čakajú otcovia. Poznáte ich podľa toho, že sa tvária bohorovne, sebavedome, flegmaticky, rutinovane a trochu otrávene. Ich unavené tváre hovoria: zasa ten istý ceremoniál, dcéra sa vracia z Ameriky. Najradšej by to však vykričali všetkým okolostojacim, pretože sú hrdí na fakt, že dcéra sa svojou šikovnosťou dostala až tak ďaleko. A momentálne aj vysoko, pretože sedí v lietadle, ktoré pristáva na zem. Otcovia čakajú. V úzadí, aby ich nikdy nepodozrieval z nedočkavosti, a predsa dosť blízko, aby napriek všetému predsavzatiu predsa len mohli uvrhnúť svoju princeznú do náručia. A dcéry prichádzajú, vplávajú do samootváracích dvier. Otcovia zažmurkajú očami ligotavými od dojatia a už to nie sú vyrovnaní muži, ale bezbranní a bezradní veľkí chlapci. Otcovia a dcéry. Poznáte, že patria k sebe, podľa tvárí, podľa chôdze, podľa držania tela, podľa stovky spoločných znakov, pretože dcéra sa musí podobať na otca, aspoň táto sa na svojho fotríka podobá, ako sa len môže dieťa podobať svojmu rodičovi. Rád čakávam na letisku na svoje dieťa, aj preto, lebo sa môžem pozerať na ten zázrak, ktorým je vzťah otec a dcéra.

Pred chvíľou som sa dozvedel, že odišiel môj kamarát a kolega Jožko Bednárik, ktorého všetci poznali pod menom Beďo. Ja som si ho pamätal ešte ako herca z nejakej detskej inscenácie. Profesor Machuľka? To nie je dôležité. Nie je? A čo je potom dôležité? Dôležitý je život človeka. S Beďom som zažil niekoľko období. Prvýkrát som sa s ním stretol ako s režisérom rockovej opery Evanjelium o Márii, kde ho bolo všade plno. Nadával, ale len naoko, chválil – aj keď nebolo až tak veľmi začo, posmeľoval, povzbudzoval, používal metódu cukor a bič, len aby vybičoval všetkých k výkonu. Keď bola premiéra – a hneď tri, stratil sa, nebolo ho. Iba znalci vedeli, že sedí v neďalekom bistre a čaká na koniec predstavenia. Nezniesol by ten nápor na psychiku. Pamätám si, že som mu pri jednej generálke povedal v zákulisí, Beďo, nech to s nami dopadne akokoľvek, keď raz pôjdeme na posledný súd, môžeme povedať, Pane, urobili sme Ti túto rockovú operu, toto predstavenie najlepšie, ako sme vedeli. Potom ma oslovil, aby som písal texty na jeho šansónové večery a raz mi dokonca dovolil predniesť Cohenovu krásnu vec Aleluja. Keď vychádzal na javisko, zakaždým sa oprel o plece mojej ženy a tuším sa ani veľmi neospravedlňoval. Dnes teda odišiel človek oddaný divadlu ako málokto. Veselá kopa s tajným smútkom v srdci. Obľúbený spoločník, a predsa vo svojej podstate samotár. Milovník opery, za ktorou dokázal cestovať stovky kilometrov. Pokoj jeho duši.

radosť! Psík strednej veľkosti sa vrhá na dievčinu strednej veľkosti a ide ju zjesť od lásky. Doslova. Olizuje ju, vchádza jej jazykom do ucha, oblápa ju labami, vyskakuje, chce byť kvôli nej dvojnožcom, aby mohol predné laby používať na objímanie ako ľudia ruky. A vydáva zvuky oddanosti, slintá, chrčí, mliaska, zadúša sa od toľkého citu. To všetko sa odohráva vo veľkom kníhkupectve, do ktorého som práve vstúpil. A zrazu sa cítim trochu zahanbený – idem si kúpiť niekým vymyslený svet zlisovaný do knihy, a tu sa pred mojimi očami odohráva živý vzťah, vrelý cit, horúca oddanosť a prítulnosť. Ale vzápätí si hovorím: prečo by literatúra mala byť menej životná ako tento obrázok. Napokon, keby nebolo literatúry, kto by zanechal svedectvo o tom, čo sa odohralo v dnešné popoludnie?

V (alebo na?) SME som uverejnil fejtónik s názvom Inšpirácie z konšpirácie. Asi preto, že ho redakcia vypichla a odporúčala ako svoj tip, si ho do dnešného dňa prečítalo 16.243 čitateľov, čo je pri mojom článku asi doteraz najviac ľudí. Aby som povedal pravdu, a povedal to nahlas a natvrdo, tak ako hovorieval Vlado Bednár, neposeremos. Robím žánre, pri ktorých sa očakáva väčšia odozva. Keď som robil hymnu Kým vieš snívať, keď som robil muzikál Beatles, keď som bol na šnúre TEAM-u, predpokladal som, že to zasiahne ľudí v počte tisícov a desaťtisícov. To sú tie hranice žánru. Keď píšem zbierku básní, môžem rátať so stovkami čitateľov. Bolo by hlúpe písať muzikál pre sto ľudí, a bolo by naivné čakať, že na večer poézie ich príde päťsto. Fyzikálne zákony platia aj v umení. A predsa: dám za tých 16.243 dušičiek desať, dvadsať, tridsať čitateľov Knihy, ktorá sa stane alebo mojich básničiek. Ľaká ma masa mäsa, radšej poznávam svojich ľudí po tvári, po mene, po zvykoch, rád som s nimi rodina, alebo aspoň dobrý známy. Ja nepatrím k tým, čo vzdychajú, že slovenská literatúra sa nečíta. Hovorievam, že svoju slávu som si už odžil, už som zažil, čo je to byť na pleciach davov, ktorí vás vyhadzujú (teraz hovorím obrazne) do vzduchu. Viem, že tam pracujú aj pudy, inštinkty, masová hystéria, opičenie sa po druhých. Ďakujem, neprosím. Neposeremos.

“Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom.”

Lk 12, 49-53

Toto je jeden z ďalších kontroverzných výrokov Krista, ktorý hovorí učeníkom:  ”Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ Ježiš je majstrom kontroverzných výrokov, teda tvrdení, ktoré nás uvádzajú do zmätku, ktoré nás zneisťujú, ktoré v nás vzbudzujú prinajmenšom rozpaky, ak už nie rovno pochybnosti a nesúhlas. Ako to môže povedať On, ktorý hlásal pokoj, ktorý je kráľom Pokoja a lásky. Ale či Ježiš klamal? Nie je to aj dnes tak, ako to predpovedal: nie sme naozaj rozdelení dvaja proti trom alebo štyria proti jednému? A nie je každé rozdelenie, etnické, etické, politické v konečnom dôsledku rozdelením pozdĺž línie Kristov človek, Kristovec, a ten, ktorý Krista odmieta? Kristus teda neklame, hovorí o rozdelení, ktoré prechádza dejinami a našimi životmi. Kristus zjednocuje, pretože sme všetci deťmi nášho nebeského Otca, ale zároveň rozdeľuje, pretože niektorí toto dedičstvo odmietajú prijať. Kristus prišiel, aby vydal svedectvo, aby svedčil, aby nás vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, aby zaevidoval svojimi skutkami, Kto je, a aby sa už nikto nemohol vyhovárať, nevedel som, nevidel som, nepočul som, nečítal som, nikto mi nepovedal. Od tejto chvíle je všetko zreteľné a evidentné, potvrdené krvou i Duchom, zahynutím i vzkriesením. A teraz má náš sudca nárok na ostrý rez, na rozdelenie podľa čiary Verím – Neverím, Prijímam – Odmietam. Kriste, nie ja sa oddeľujem od tých, ktorí ťa odmietajú, nie ja som ich sudcom, nie ja vediem horiacu čiaru medzi svojím bratom a sestrou. Keď budeš rezať a oddeľovať, buď k nám milosrdný!