Dano

6.12.2013

Ty si Dano? Áno. Vždy som to vnímal tak, že Daniel je také kalendárne znenie mena, ale keď hovorím sám o sebe, tak hovorím o sebe ako o Danovi. Ale teraz sa voľačo začína s našimi menami diať. Myslím, s chlapskými menami. Človek, ktorého sme doteraz volali Jano, sa začína ohlasovať ako Ján. Braňo trvá na tom, že je Branislav. A dnes sa mi kamarát, ktorého sme celý život volali Stano, podpísal ako Stanislav. (Keby som voľakedy Stanovi povedal Stanislav, tak by sa na mňa pozrel ako na čudáka.) Čo sa to s vami deje, Danovia, Janovia, Braňovia, Stanovia?! Ale aj Jarovia, Slavovia, Vladovia, Kubovia, Ľudovia, Samovia, Ľubovia a iní -ovia? Prečo zrazu chcete byť Jaroslavovia, Vladimírovia, Jakubovia, Ľudovítovia, Samuelovia, Ľubomírovia?Vari si myslíte, že keď je niekto Kubo, je to menej vznešené ako Jakub? Alebo že Mišo je niečo menejcennejšie ako Michal? Diablik pýchy vystrája aj medzi chlapmi, inak si to neviem vysvetliť. A tak za všetkých hovorím: Ja som Dano. Áno.

Vnútrozem

21.11.2013

Poznám sa už dobrých 50 (slovom päťdesiat) rokov, a tak viem, čo môžem od seba očakávať. A čo nechcem očakávať, ale aj tak to príde, aj tak konám tak, ako som doteraz vždy konal. Seba neprekoníš, čiže neprekonáš. Zistil som, uvedomil som si, že zakaždým používam rovnaké know-hevi. Keď ma niekto urazí, obabre, okradne, oklame, zahanbí, keď mi ublíži na tele alebo na duši, zakaždým reagujem rovnako: sťahujem sa do seba, do samoty, do mlčania, do zatajenia. Do svojej Krajiny Hevitánia, do svojej vnútrozeme. Keď ma niekto odmietne, keď ma niekto spochybní, skritizuje, zosmiešni, vyhlási za chudáka, za nulu, konám rovnako. Sťahovanie do hĺbok seba. Do hobitej nory svojho Ja. A keď je okolo tlačenica, keď sa všetci prebiehajú, aby na seba upozornili, keď nás ohlušujú (m)egafóny cudzích eg (množné číslo od slova ego), aj vtedy mi nezíde na um nič iné, len odmlčať sa, učušiť sa, stúliť a schúliť sa, nebyť na očiach. Radšej byť nevidený ako nenávidený. Možno to nie je práve najlepší postoj, ale hovorím si: keď na seba všetci upozorňujú, keď  sa všetci producírujú, predvádzajú, natriasajú v pávích pózach, niekto musí mlčať a čušať. Aby sme si uvedomili hodnotu vnútorného azylu.

Čítanie na nedeľu

10.11.2013

“A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.” Lk 20, 27. 34-38

 

Je taký paradox v našich ľudských dejinách, životoch, našich mysliach i srdciach. Tí, čo velebia tento pozemský život, bojac sa starnutia, bolesti, utrpenia, odriekania i smrti, smerujú k smrti. A my, čo tak často  myslíme na smrť, hovoríme o nej, pripomíname si dočasnosť našich životov, sme vyznavačmi života. Pretože ich život je dočasný a smrť nekonečná a naša smrť je iba predelom medzi týmto krátkym životom a nekonečným životom vo večnosti.

Kľačiačky

9.11.2013

Časť detstva som strávil upratovaním. Mali sme iba dvojizbový byt, ale mne sa zdalo, že je to mnohomiestnostná vila. Zo všetkých upratovacích činností som najviac neznášal vysávanie. Vysávanie sa u nás vykonávalo podľa know-howu mojej mamy, ktorá tvrdila, že aby bol koberec dobre povysávaný, musí sa to robiť kľačiačky. Otec hundral, že to robí tak preto, lebo je krátkozraká a odmietal vysávať kľačiačky. Mama zasa odmietala otcov postoj – doslova, pretože pri vysávaní iba stál. Naši prežili síce ťažký život, ale vždy vo vernosti a s odhodlaním prežiť svoje manželstvo až do smrti jedného z nich. Keď však bol medzi nimi nejaký zásadný rozpor (okrem postoja ku karibskej kríze :-) ),  tak to bol spôsob vysávania. Otec sa mame mohol vzoprieť, my, deti, nie. A tak sme vysávali kľačiačky, ako mama. K vysávaniu bola prifarená ešte ďalšia činnosť – česanie strapcov na okrajoch koberca. Bola na to špeciálna kefka. Strapce boli povytrhávané, vypĺznuté, ale museli sa prečesať aspoň raz do týždňa. Aj to sa robilo, pravdaže, kľačiačky. A ja dnes, už bez rodičov, iba s vytrhanými spomienkami, viem, že mama mala pravdu. Sú činnosti, ktoré sa dajú správne vykonávať iba kľačiačky.  Mamy vedia svoje.

Čítanie na nedeľu

3.11.2013

“Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“  Lk 19, 1-10

 

To miesto bolo Jericho, známe z udalosti, keď jeho múry padli pod zvukom trúb vyvoleného národa. A to hore bola koruna vyschnutého figovníka, do ktorej sa vyšplhal Zachej, miestny mýtnik a zbohatlík, o ktorom všetci vedeli, že je zlodej, okrádač, podvodník, kšeftár, dnes by sme povedali mafián v štátnych službách. Ale Zachej mal niečo, čo nemáme my: chcel vidieť Krista, chcel ho zazrieť aspoň na okamih. A keďže bol malý a ľudia mu iba neochotne robili miesto, jeho kšeftárska dušička vymyslela úskok – pozrie sa na toho divotvorcu z výšky, pekne z nadhľadu. Tak uvidí všetky jeho triky a spôsob, ako to robí. A Kristus ho nesklamal. Nielenže vedel, ako sa volá (ale to mu mohli pošepnúť tí, čo stáli okolo), ale povedal Zachejovi, že je tu dnes iba kvôli nemu, že mu prináša spásu, ak ho prijme od svojho domu. Slovo dom môžeme nahradiť pokojne slovom srdce, pretože ten odsúdeniahodný mafián ho prijal nielen pod strechu svojho domu, ale aj pod strechu svojho srdca. Zachej bol taký ako my: úskočný, luhársky, kšeftársky, sebecký. Pokúsme sa teda byť takí ako on: otvorený, zvedavý, pokorný, túžiaci, ľutujúci, neposkojný so svojimi hriechmi, naprávajúci svoje chyby. Lebo po tejto návšteve Krista už viac nebolo hriešnika Zacheja. Ako ukončuje Ježiš tento príbeh: dnes prišla spása do jeho domu. Aj náš dom by už potreboval omietnuť novým pokáním a novým milosrdenstvom.

Uzlík

24.10.2013

Viem šiť. Teda aspoň navliecť niť do ihly a sfercovať dva kusy látky. Alebo prišiť gombík. V našej škole z minulého tisícročia sme mali aj predmet ručné práce. My, chalani, sme nadávali, keď sme museli vyšívať dečky na Vianoce, ale neskôr sa mi to zišlo. Napríklad na vojenčine. Dnes už využívam svoje šijacie umenie iba z umeleckých dôvodov. Keď som nedávno vyrábal plášť pre Williama Blakea do nášho divadla, tak som sa čosi našil. Pracne som robil uzlíky, ale potom som si spomenul – tie najlepšie krajčírky uzly už nerobili. Dokázali šiť bez uzlíka na niti. Je to celkom jednoduché. Musíš ovládať iba malý grif, aby sa ti niť nevyvliekla z látky. My, krajčírski virtuózi, šijeme bezuzlovo.

Demokracia

16.10.2013

Pravidlo pravej ruky pri cestnej premávke je fajn, keď sa len neocitnú na križovatke v tvare +  štyri vozidlá, každé v jednom ramene križovatky. Všetky štyri majú prednosť od vozidla zľava, a všetky štyri musia dať prednosť vozidlu sprava. Patová situácia. Nedá sa riešiť dovtedy, kým jeden z vodičov nestratí nervy a nevyrazí prvý. Ak stratia nervy dvaja, traja, všetci štyria, tak to skončí zrážkou. Alebo ešte jedno riešenie: jeden vodič zabliká ďalšiemu, aby šiel. Potom sa križovatka , uvoľní, odpatitizuje a prednosť sa rieši podľa obvyklého pravidla pravej ruky. Rovnako je to aj s demokraciou.

Čítanie na nedeľu

13.10.2013

“Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. ” Lk 17, 11-19

 

Lukáš píše o vďake jedného Kristom uzdraveného z malomocenstva a o deviatich, ktorí to pokladali za takú samozrejmosť, že nepovažovali za potrebné vrátiť sa Ježišovi poďakovať za uzdravenie. Ja sa však sústredím iba na túto jedinú, úvodnú vetu. Kristus bol, ako často predtým, na cestách, vchádzal do jednej dediny a išlo mu oproti desať postihnutých ľudí. Boli to malomocní, vylúčení zo spoločnosti, ostrakizovaní, prekliati. Museli sa ohlasovať ako nečistí a museli na seba upozorňovať, aby sa im zdraví ľudia mohli vyhnúť. Malomocný nemal nikoho, iba ďalšieho malomocného. malomocenstvo bola choroba, ale v starozákonných časoch aj Boh trestal malomocenstvom previnenia ľudí. Započúvajme sa do akustiky tohto slova – malomocný, málo-mocný. Čiže slabý, neduživý, dengľavý, chudorľavý. Človek, ktorý nemá nijakú moc ani nad svojím telom, ani nad svojím údelom. Počujeme? Nehovorí sa to o nás samých? Nie sme my tí malomocní? Máme niečo, čo máme sami od seba? Vládneme mocou a mohutnosťou, ktorú by nám nedaroval Boh? Veď to najcennejšie, čo vlastníme, náš život, máme iba v dočasnom užívaní a sami najmenej rozhodujeme, dokedy ten dar bude v našich rukách. My sme teda tí malomocní, ktorí vychádzame pred domy, činžiaky a sídliská, pretože sme sa dopočuli, že je tu Niekto, kto by nás mohol uzdraviť. Veľmi tomu neveríme, ale čo môžeme stratiť? Možno sa to podarí a ten zvláštny prorok možno naozaj disponuje nejakými liečiteľskými schopnosťami. Uvidíme. A videli sme. Kristus sa na nás pozrel láskavým pohľadom a bez ohľadu na chatrnosť našej viery a dôvery nám povedal: “Choďte, ukážte sa kňazom!” A my si hovoríme: tí nás vyženú, veď preto sme mimo civilizácie, lebo na nás až pridobre vidno, akí sme prašiví. Ale len čo sme urobili niekoľko krokov, prašivina z našej kože mizla ako mizne sneh zo stráne rozpálenej slnkom. A my sme zrazu čistí! Sme zrazu ľudia! Už nie sme malomocní! Už znovu máme moc nad svojimi telami! Naozaj máš moc nad svojím telom? Nad svojím zdravím? Nad životom? Kde je ten, kto ti to všetko dal? Nie, on sa nestratil, možno čaká, že sa vrátiš a poďakuješ mu za toto milosrdenstvo, za požehnanie života, alebo ani nečaká, pretože ťa tak dokonale pozná. Utekaj teda, blázon, a ďalej buď presvedčený, že si pánom nad svetom a časom, ty, ktorý nemáš v moci ani jedinú kostičku svojho tela. A Boh Syn sa bude pozerať na tvoj chrbát a privolávať ťa očami. Nie preto, aby ťa ponížil tým, že poďakuješ za jeho dary, ale aby si svojou vďačnosťou splynul s jeho požehnávaním a aby si mal účasť na oveľa väčších dobrách.

Slepí

10.10.2013

Takýto obrázok: slepý pán v pokročilom veku a v rovnako pokročilej nevidomosti zle trafil na chodník a motá sa po vozovke. Palicou búcha do zaparkovaných áut a nevie sa zorientovať. Nevidí, že je asi pol metra mimo chodníka. Teraz sa už nemôže z toho dostať bez cudzej pomoci. Ani nie štvrť metra od neho sú mladí ľudia, ktorí sa pozerajú na toho čudáka, čo to vystrája. Sú slepí, pretože nevidia, že stačí k nemu podísť a navigovať ho na správnu stranu. Potom si už skúsený nevidiaci poradí aj sám. Nedá mi to, a hoci som na druhej strane ulice, uskutočním tento jednoduchý manéver sám. Jeho poďakovanie a môj pocit samozrejmosti – to som sa mal preboha pozerať, ako sa ten pán trápi? Mladí zrazu vidia: pozerajú sa na nás so široko roztvorenými očami. Také jednoduché to bolo? Vôbec ich neodsudzujem. Určite sa s touto situáciou stretli prvý raz. To ich na univerzitách zvučných mien neučia. Tak, ako ich neučia, ako sa nechať zbiť, keď bijú niekoho napríklad v autobuse. Človek nemá robiť správne veci na očiach iných. Ale tu som to bral ako seminár, ako modelovú situáciu, ako prípadovú štúdiu. Dúfam, že si to dobre napozerali. Aby už nemuseli byť slepí.

Otčemôj

10.10.2013

Ja viem: je to Kristova modlitba a on stanovil, ako sa ju máme modliť. Ale verím, že ho nenahnevá,  nepobúri, neurazí ani nezarmúti, ak sa ju dnes večer pomodlím takto:

 

OTČE MÔJ -

iste, si Otcom nás všetkých, ale ja Ťa chcem vnímať osobne, pretože sa cítim byť Tvojím dieťaťom, Tvojím synom. Nikomu Ťa neukradnem, nikomu nebudeš chýbať, na úkor nikoho si Ťa neprisvojím. Veď do Tvojho náručia sa zmestíme všetci, aj moja hrboľatá hlava. Otče môj, otecko, tato!

KTORÝ SI NIELEN NA NEBESIACH -

ale aj tu: v mojej izbe, na monitore môjho počítača, na sedadle spolujazdca v mojom aute (ozaj, dal si si bezpečnostné popruhy, ty, ktorý si sám záchranným pásom?) Niekedy zabúdam, že Tvoja prítomnosť na nebesiach neznamená, že nie si tu, pri mne, blízko mňa, čo najbližšie. Umiestnili sme si Ťa na nebesia, až tak vysoko, že sa zdáš byť v nedohľadne. Ale ja cítim, že si tak blízko, ako len môže byť Boh k svojmu stvoreniu, ktoré stvoril z nesmiernej lásky.

SVÄTIŤ CHCEM MENO TVOJE -

áno, automaticky hovorím: posväť sa, a často sa je to pre nás alibi. Nech Ťa svätia tí iní: svätí, anjeli, tí, ktorí sú už pri Tebe. My to nevieme, nechceme, nemusíme… Vzdávať Ti formálnu úctu sa mi zdá byť pokrytecké a svätiť Ťa svojím životom je namáhavé, takmer nedosiahnuteľné. Kto som ja, aby som si na to trúfol? A vôbec, kde mám na to brať čas? A neviem, hlúpy, že Ty svätíš moje meno, pretože Ty si ma nazval pred stvorením sveta, oslovil si ma po mene a raz sa dozviem, kto vlastne som. Som presvedčený, že ma máš zapísaného v databáze svojich detí, a teda aj na mojom mene záleží.

CHCEM, ABY PRIŠLO  KRÁĽOVSTVO TVOJE -

viem, viem: správne má byť “príď kráľovstvo tvoje”, ale Tvoje kráľovstvo príde tak či tak, či si to niekto vrúcne želá alebo sa toho nenávistne štíti. Otec môj, Ty si už víťaz, vždy si ním bol, mohutný, hrozný, majestátny, ale aj láskavý Pán. Krvavý boj o naše duše sa môže skončiť iba porážkou zlého. Chcem teda, aby prišla Tvoja vláda, aby prišlo Tvoje kráľovstvo, ale chcem aj ja k nemu kráčať, habkavými, potkýnajúcimi sa krokmi. A chcem byť malým bojovníčkom v Tvojej armáde. Nezmôžem toho veľa, ale spolieham sa na to, že zabojuješ Ty. A viem, že keď ma opustia sily, pretože som slabý a neduživý, vyzdvihne ma k Tebe Tvoja mocná pravica.

PRIJÍMAM TVOJU VÔĽU -

a Ty vieš, aké je to pre mňa ťažké: pretože som svojhlavý, tvrdohlavý, pyšný, zanovitý, pechorivý. Ja sám, ja sám, často jasám. Občas ma potkneš, občas ma zhodíš na zem, len aby som zaplakal a zavolal na Teba, tato, kde si? Nauč ma teda prijímať Tvoju vôľu, nie preto, aby si ma zbavil zodpovednosti za svoje konanie, aby si mi odobral možnosť rozhodovať o svojich skutkoch, ale preto, aby som zjednotil svoje činy s Tvojím želaním.

NECH JE ZEM ODRAZOM NEBA -

zem je dolu, nebo hore, taká je naša detská predstava. Zem je pevná, nebo páperivé, zem špinavá, nebo nepoškvrnené, zem dočasná, nebo večné, zem hriešna, nebo sväté. A musí to tak byť, pretože každé áno usvedčuje nie, každá čistota usvedčuje špinu, každé dobro usvedčuje zlo. Koľkí sa usilovali vybudovať nebo na zemi, samozrejme, bez Teba, Pane, ľudskými silami, ktoré sú také slabé. Ťažko sa mi bude odliepať z tejto hliny, z ktorej som stvorený, budem cítiť úzkosť, keď ma budeš dvíhať k sebe. Ale aj tak volám – nech Tvoj zákon platí tak v nebi, ako na zemi, nech Tvoje slovo zvučí ako v nebi, tak i na zemi.

CHLIEB, NIE KOLÁČE MI DOPRAJ AJ V TENTO DEŇ -

keď ide o každodenný chlieb, koľko žiadajúcich rúk sa k Tebe dvíha. Koľkí sa hrnieme k Tebe po výplatu, a ešte sme nič neurobili. Aj ja chcem jesť, Pane. Nemusia to byť koláče, ale ten chlebík nech je mäkký, čerstvý a biely. A pivo k tomu. A šťavnatý kus mäsa. Pane, vieš, ako trpím, keď sa mám párkrát za rok postiť? Zdá sa mi, že musím umrieť. Nie som škrečok, čo hromadí veci, ale tie knihy (a dnes sú knihy nehorázne drahé!) si nedokážem odriecť. A nový počítač! A syntezátor! Pozri len, na koľko vecí si človke spomenie, keď píše zoznam želaní.

ODPUSŤ MI VINY, LEBO JA NEDOKÁŽEM ODPÚŠŤAŤ SVOJIM VINNÍKOM -

ja viem, správne je to: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom. Nuž, ostatní možno dokážu, ale ja často nie. Nejde o to, že by som nechcel. Keď sa voči mne niekto previní – a keby si vedel, koľko mám ja svojich vinníkov (obávam, sa, že to vieš, Otče)! Čože, verbálne mi to nerobí problém. Slovne dokážem odpustiť každému a všetkým. Ale v srdci nosím čiernu guču roztrpčenosti. Chcem odpustiť, a nemôžem. Ale voči Tebe budem úprimný (čo iné mi ostáva): vlastne nechcem. Preto mi odpusť túto vinu, lebo ja často nedokážem odpúšťať.

A ODVRÁŤ ODO MŇA POKUŠENIE -

nie, Otče, nedokážem si odťať ruku, ktorou hrozím agresívnemu šoférovi (a iní okolo mňa nejazdia), nedokážem si vylúpiť oko, keď sa s túžbou pozriem na cudziu ženu, nedokážem si vytrhnúť jazyk, keď ohováram iných a šírim jedovaté reči, nedokážem si zavesiť na krk ťažký balvan, keď som na pohoršenie svojich detí, nedokážem si odrezať ucho, keď lovím prázdne senzácie a počúvam plytké reči… Ešte stále dúfam, že si to nemyslel doslovne, iba metaforicky. Preto Ťa prosím, stráž ma, veď na poznáš, som ako dieťa. Len čo ma spustíš z očí, capnem na zem alebo zablúdim medzi cudzími.

A VÔBEC, ZBAV MA VŠETKÉHO, ČO JE ZLÉ -

ideálne by bolo, keby som odvrhol všetko zlé, čo je okolo, (ale aj vo mne, aj vo mne!). Veď v čom by bola moja účasť na ceste spásy, keby mi spred krokov uskakovali všetky jedovaté hady? Ale nedopusť, Otče, aby toho zlého bolo na mňa priveľa – buď zahyniem, alebo ma zlo premôže a urobí zo mňa spolupáchateľa. Daj pokoj mojim dňom, daj, nech môžem v pokoji využívať svoj nepokoj na dielo svojho života.

AMEN.

Ďakujem Ti, otecko, že si mi dovolil takto sa k Tebe modliť. Verím, že tieto slová nikoho nepohoršia a Ty ich prijmeš ako úprimné vyznanie. Mám Ťa rád, tato!

Webdesign a webhosting Active, s.r.o. 2003-2018