Mal by som sedieť na zadku a písať pre večnosť. Román, dejiny, pamäti, básnickú skladbu. A namiesto toho pobehujem ako pobehlica, rozdávam sa ako miestny politik pred komunálnymi voľbami a robím všetko, čo mi ponúknu. Ohohó – teda všetko nie. Do nijakej strany nikdy nevstúpim a nebudem robiť ani reklamu. Ja viem, že by som mal byť vďačný za skutočnosť, že sa jednej zákazky zbavím a príde ďalších päť ponúk. Niektorým sa fakt nedá odolať: kamarát chce robiť kultivované a kultúrne ochutnávky vín s ochutnávkou poézie. No nevezmi to! Napokon, aj s tou nesmrteľnosťou je to nevyspytateľné. H CH Andersen chcel byť nesmrteľným skrze drámu, a stal sa večným rozprávkami, ktoré podceňoval.

Prichádzam či prechádzam po neutrálnej priemyselnej krajine, keď tu zrazu stretám štyroch bradatých mužov, ktorí aj napriek tomu, že sú to mladíci, vyzerajú ako starci. Sú to pravoslávni popi. Nasledujem ich a v duchu už mám pripravenú prosbu, aby mi požehnali. Ocitáme sa v nejakej miestnosti, zrazu neviem, či je to divadlo alebo autodielňa, pociťujem potrebu odtiaľ vyjsť na vzduch a ktovieprečo sa súkam úzkou chodbičkou, ktorá je vlastne rúrou vytvorenou zo stanovej celtoviny. Celé to trvá iba niekoľko sekúnd, ale keď vyjdem von, oznamujú mi muži (ani neviem, či sú to ešte stále tí istí popi), že som bol neprítomný celý jeden rok. To nie je možné, myslím si a hneď volám domov, M. to nedvíha, zaiste ma už dala medzičasom pochovať a teraz je ktoviekde. Rozmýšľam, či ma vyhlásili za nezvestného (sú na to nejaké stanovené lehoty) a na to sa zobúdzam na tento svet a iba dúfam, že od zaspatia večer do ranného prebudenia neuplynul celý jeden rok.

Mark Rothko maľuje. Obraz je veľký, niekoľkonásobne presahuje svojho hostiteľa. Plátno je plocha, ale maliar ho prehlbuje do hĺbky. Nanáša naň farby, ba nie, nenanáša tak, ako to robia iní, obyčajní maliari, hoci by aj boli géniovia. Rothko vtláča nite farieb do tkaniny maliarskeho plátna, oživuje ho, ako keď sa dáva dýchanie z úst do úst, z duše do tela, z tuby na plátno. A plátno začína dýchať, pulzovať, neviditeľne sa nadvihuje jeho hruď, žije. Sú to plochy farieb, pásy farieb, stuhy farieb, polia farieb. Krajina farby. Zdanlivo je to také prosté: hnedá nad modrou a pod ňou žltá. Alebo aj inak. Ale nie hocijako. Iba Rothko vie, prečo k modrej musí dať čiernu. A cudzí divák, ktorý prichádza k obrazu, cíti, že iba táto jediná kombinácia je dokonalá. Inak by to bolo iné. Rothko maľuje. V kútiku úst vyhasnutá cigareta, ale už dávno je to mŕtva rekvizita, na ktorej nezáleží. Záleží iba na dokonalom sústredení, spojení ruky, oka a plochy, ktorá sa zmenila na priestor. Rothkove obrazy sú priestorové, porazil jednorozmernosť, plochorozmernosť a vošiel do jaskyne svetla. A svetlo svieti, aj keď je čierne alebo kobaltovomodré. Rothko maľuje. Jeho obrazy si vyžiadali kaplnku, odmietli obchodné priestory veľkoobchodníkov a žiaria. Žiaria silno ako hviezdy.

Na mailovej pošte mám funkciu s názvom Prijať všetky nové správy. Stačí sa rozhodnúť, kliknúť a ak je nová pošta, presunie sa ku mne. Každý deň dostávam nové správy: od ľudí i od Boha. A nielen správy: sú tam aj výzvy, zadania, domáce úlohy, trampoty, nepríjemnosti, ale aj chvíle šťastia a pohody. Moja odpoveď je zakaždým áno. Áno, chcem prijať novú poštu, čo mi prichádza. Nielen preto, aby som sa dozvedel, ako sa má môj brat či sestra, ale aj to, ako som na tom ja sám. S čím môžem u seba rátať, v čom opäť sklamem sám seba, v čom zlyhám a v čom obstojím. Chceš trpieť, pýta sa ma môj Učiteľ, ja sa nadychujem a stláčam odpoveď áno.

Niekto sa k vám hlási ako priateľ na život a na smrť, a pri nejakej príležitosti – závažnej alebo banálnej – zistíte, že nebol ani na život, a tobôž nie na smrť. A zrazu natrafíte na človeka, ktorého ste iba ťažko mohli označiť za priateľa. Možno bol iba váš známy. Presne to isté sa mi stalo. Potreboval som konzultovať môj zdravotný stav s istou slečnou, ktorá tiež trpí tou istou diagnózou. Nemal som na ňu kontakt, ale mal som kontakt na jej otca, ktorý bol oným známym. Možno sme v živote prehovorili desať viet, viacej nie. Poznáme sa, zdravíme sa, ale nikdy som si netrúfal označiť ho za svojho priateľa. Na moju prosbu mi odpísal okrem iného:  ”Pokojne jej zavolajte aj “bez mojej prípravy” a povedzte, že ste môj priateľ a číslo máte odo mňa. Určite s Vami bude slušne komunikovať – tak som ju hádam vychoval.” Nemám rád, keď sa niekto stanovuje do roly priateľa a rýchle priateľstvá sú mi vždy podozrivé.  Ale toto priateľstvo potvrdené nezištnou pomocou prijímam. Ďakujem, môj nový priateľ!

Prípad so zlodejkou naberá grády.  Musím si priznať, že kým kradla kabelku M., bral som to trochu ako ženskú záležitosť. Neviem, na koho som bol napálený viac, či na M., že sa nechala okradnúť, alebo na tú straku, čo kradla. Lenže pri kabelke sa to neskončilo. V taške bola aj kreditná karta a ako to už býva, samozrejme, aj s pinom. Takže dnes mi prišiel elektronický výpis a na ňom jeden po druhom päť výberov. Samozrejme, hneď po zistení straty sme kartu zablokovali, ale straka bola rýchlejšia. Zisťujem, že to bola profíčka. Namiesto toho, aby sme pobehovali neproduktívne na mieste krádeže, mali sme okamžite volať do banky. A mali sme mať to číslo po ruke, aby sme nemuseli ísť domov. Ďakujeme, milá pani, že ste nás to naučili. Pre prípad väčších obnosov. Jasné, že sa na tú bosorku hnevám, ale ešte viac cítim poníženie. A do týchto mojich citov sa začína vkrádať niečo ako ľútosť. Ľútosť voči tej nešťastníčke. Bola to nejaká socka, alebo narkomanka? Iste sa po ochladnutí emócií dajú vnímať jej dôvody. Nie s nimi súhlasiť, ale aspoň prejaviť záujem. Bola to drobná mafiánka alebo chladnokrvná profi zlodejka? Všetko nasvedčuje tomu poslednému. O to viac je poľutovaniahodnejšie. Odpustil som jej. To neznamená, že sa nebudem domáhať spravodlivosti, že som nepodal trestné oznámenie. Už to nie je iba priestupok, už je to zloskutok. Pozorujem svoje myšlienky: do pocitu znechutenia a rozhorčenia z krádeže, kým sa to týkalo iba tých dvoch žien, sa dnes primiešal pocit urazenej ješitnosti a samoľúbosti, keď sa to začína týkať aj mňa. Veď vybrala moje peniaze, ktoré som po centíkoch nadobudol z honorárov za zle platené články. Ale zároveň ma celá udalosť začína zaujímať ako spisovateľa: pristihol som sa, ako fabulujem, ako beriem túto skúsenosť ako materiál na nejaký text. A zároveň som si uvedomil úžasný paradox: tá biedna stvora si myslí, že našla, a pritom stratila, a my, petržalskí chudáci, sme si mysleli, že sme boli okradnutí, a pritom nás to obohatilo. A na dôvažok počúvam dnes v rozhlase čítanie z Nového zákona:  ”Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko, zub za zub! No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj mu aj plášť. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.” Uznávam, že krádež je zvláštan forma prosby o pomoc a čudná pôžička. Ale ten vybielený účet mi stál za skúsenosť, ktorú v týchto dňoch objavujem.

M. ukradli kabelku. Teda ukradla. Bola to žena, staršia, slušne oblečená. Nevyzerala na zlodejku. Teda zlodejku, ako si predstavujeme z Dickensových románov. Nemala pásku cez oko, ani vyčaptané bačkory. Drzo a arogantne ukradla M. kabelku s pár eurami, kľúčmi a dokladmi. Zo všetkých ľudských podlostí mi odjakživa boli odporní najmä zlodeji. Je to niečo také podlé, až sa mi chce vracať. Napriek tomu som tej žene na diaľku odpustil. Viem, že sa potrestala sama. Kvôli mizivému zisku, z ktorého už zajtra nebude mať nič, stráca svoju dušu. Neukradla iba cudziemu, ukradla aj sebe. Neokradla iného, okradla seba. Chudera. Neželám jej nič zlého, ale táto krádež jej neprinesie sťastie. Zlodejom už dávno neodtínajú ruky. Odtínajú sa sami od pokoja v duši.

Pochovali sme tetušku. Hoci to bol asi najmenej početný pohreb, aký tam bol, svojou mohutnosťou sa vyrovnal veľkým ceremionálom. Tú monumentalitu nespôsobila iba prítomnosť smrti a uzavretého ľudského života, ale aj prítomnosť Života, ktorá sa nedala necítiť. Isteže, slová kňaza boli blízke, pretože to nebol iba kňaz, ale aj priateľ. Isteže, organista spieval mäkkým, príjemným hlasom slová žalmu. A naša teta bola krásna: vyzerala ako človek, ktorý sa zbaví najťažšej ťarchy – ťarchy pozemského života. Jej telo zapečatené v truhle sa prepadalo do zeme, z ktorej sme všetci povstali, ale cítili sme, že je to iba škrupinka, obal toho, čo vzlietalo hore, na nebesia, do bezčasia a nesmrteľnosti. Už dávno som si neuvedomil prítomnosť života ako v tejto chvíli rozlúčky s jej telesnou podobou. Telesnosť pomíňa, ako keď ruka gumuje tenkú čiaru nakreslenú ceruzou, a ostáva iba to, čo je stvorené k tomu, aby nikdy nezaniklo. Teta mala čielko hladké ako dievčatko a na ňom boli uložené aj moje dotyky, moje pohladenia. Odchádzali sme od smrti do života, ktorý je iba smerovaním k smrti, ktorá je dverami k životu v nesmrteľnosti.

Keď sme pripravovali výstavu nášmu kamarátovi maliarovi, nastal problém s cenami. Teda so sumami, za aké by sa jednotlivé obrazy mohli predať prípadným záujemcom. Keďže náš priateľ maliar nemá s predajom nejaké mohutné skúsenosti, nechal to na nás. Ale sám bol náchylný k sebaznehodnoteniu, t.j. k cenám, ktorým sa eufemisticky hovorí ľudové. Vtedy zasiahol Otis a rezolútne povedal, že tie ceny nesmú byť pod cenu, resp. pod úroveň hodnoty umeleckých diel. Nebudem citovať presne, ale povedal, že predávame umelecké diela a nie kapustu či plechy. Náš kamarát pri každej sume až tak nadskočil a iba hlesol, že to nikto nekúpi. Možno, že nie, povedal Otis, ale nesmieš ísť pod svoju hodnotu. Obraz môžeš darovať alebo ho môžeš označiť za nepredajný, ale zabudni na ceny, ktoré poškodzujú tvoju hodnotu, hodnotu kumštu a napokon aj hodnotu ostatných kolegov. Otis mal pravdu. A ja som sa za tú chvíľu naučil vážiť si aj samého seba a to, čo robím.

Ich cesty sa rozišli. Tak sa to hovorí. Cesty sa pretínajú, zauzľujú jedna do druhej, splývajú, bežia popri sebe i pod sebou ako ponorné riečky, a rozchádzajú sa. Mám čoraz silnejší pocit, že tie neviditeľné cesty, ktoré môžeme nazvať stretnutiami, vzťahmi, súznením, roztržkou, sa už nikdy neskončia. Sú zapísané neviditeľným atramentom v našich životoch. S niekým sa rozídete, rozlúčite, už v živote ho nestretnete, a zrazu si naňho spomeniete. Alebo si spomenie naňho váš sen. Jeho tvár znútra osloví vašu tvár, jeho dlaň vás pohladká, jeho oči zaprosia. Myslíš na mňa, priateľ môj, tak ako ja myslím na teba? Nevedomky, nevysvetliteľne?